História

História

Obec Slovenské Kľačany pochádza z 2.polovice 16.storočia a založili ju sokolovci, ktorí chytali dravé vtáky na predaj alebo na dary. Keďže sa tieto dravé vtáky volali kľačany, pôvod názvu dediny možno odvodiť z tohto pomenovania vtákov. Názov však môže pochádzať aj zo staroslovanského slova kľača, čo znamená kobyla.  Slovenské Kľačany, takisto ako mnoho iných dedín na Slovensku, ktoré majú v názve Kľačany, sa venovali chovu koní pre kráľovo vojsko, veľkomožný dvorec či hrad. Zrejme tiež plnili funkciu preprahovacích staníc pre kráľovské sprievody. Kone majú Slovenské Kľačany aj v erbe. 

Slovenské Kľačany mali pred 17. storočím 45 domov s 225 obyvateľmi. Od roku 1663 patrili k divínskemu panstvu. Roku 1770 tu boli zemepánmi Jozef a Juraj Borošši , po nich v dedine vládol gróf Zichy Karola a posledným majiteľom Slovenských Kľačian sa stal Anton Forgách.  Všetci títo bývali v kaštieli priamo v dedine. Počas Slovenského štátu bol kaštieľ obsadený a využívaný ako obchod a skladište RSD. Do areálu kaštieľa patrili panské stajne, pálenica, v ktorej sa okrem alkoholu pripravoval aj lekvár a patrili sem aj pivnice. Ku kaštieľu patril aj rybní,, ktorého odtokové a prítokové kanály sa pri regulácii potoku roku 1981 zasypali a z rybníka, ktorý bol údajne vykladaný mačacími hlavami a používaný na rekreáciu, sa stala bažurina. Kaštiel dnes už nestojí, hneď po druhej svetovej vojne bol podľa oficiálnych zdrojov vypálený rumunskou armádou. Neoficiálne zdroje však tvrdia, že ho vypálil len jeden rumunský vojak, ktorý so zapálenou cigaretou spadol do pálenice a tá vybuchla a od nej sa zapálil i kaštieľ. Dnes na mieste kaštieľa stojí súkromný dom. Z pálenice ostala len predná kamenná stavba obdĺžnikového pôdorysu s plytšou šikmou strechou pokrytou škridľom predtým používaná na bývanie. Na prednej strane je loggia, drevedné slĺpy nesú vysunutú časť strechy. Vzadu sa nachádzajú  ruiny technologickej časti.

V roku 1935 sa pri obci začala výstavba novej cesty. Na kľačianskom úseku došlo k nešťastiu, kedy zasypalo troch robotníkov (doteraz sa tomuto úseku cesty hovorí "smrtný zárez". V súvislosti so stavbou cesty sa spomínajú aj rozsiahle štrajky robotníkov.

Za Slovenského štátu sa posunula maďarská hranica tak, že najbližším mestom bol Zvolen. V čase 2.svetovej vojny bol odvedený a pravdepodobne popravený obchodník Klein aj s rodinou. V decembri 1944sa do obce dostalo ustupujúce nemecké vojsko a keďže v okolitých horách operovali partizánske skupiny, obyvatelia obce prežili skutočné peklo. Keď v dňoch 14. a 15. januára 1945 obec opúšťala nemecká armáda, vyhodila do vzduchu obidva mosty pre obci, aby sťažila svoje prenasledovanie sovietskymi vojskami.

Po vojne nastalo v obci relatívne pokojnejšie obdobie a začalo sa budovať. Mnohí pôvodní obyvatelia po prežitých útrapách sa odsťahovali bývať do miest, popredali svoje domy prisťahovalcom z Lešti, Ťurieho poľa a z Budinej.
V roku 1952 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. O rok neskôr bola obec elektrifikovaná a Jednota si postavila nový obchod. V roku 1956 sa postavili obidva mosty a opravila sa cesta v obci. V bývalom dome po rodine obchodníka Kleina sa zriadili kancelárie MNV a JRD a pristavila sa sála. Do kancelárie sa zaviedol telefón a miestny rozhlas. Od roku 1955 si aj miestne roľnícke družstvo vystavilo kurín, stajne pre ovce a dobytok .

V roku 1964 bola na nariadenie štátnych orgánov zrušená cigánska osada, ktorá patrila k obci a 116 občanov cigánskeho pôvodu bolo vysťahovaných. 1. júla 1968 bol vytvorený okres Veľký Krtíš, do ktorého sa obec administratívne začlenila. V tom čase bol vytvorený aj spoločný Miestny národný výbor so sídlom v Hornej Strehovej, do pôsobnosti ktorého patrili aj obce Slovenské Kľačany a Vieska a predsednícku funkciu po dlhé roky vykonával náš občan Ľudovít Volent a za pôsobnosti ktorého sa v obci vykonali mnohé zmeny k lepšiemu.

V roku 1971 bol vybudovaný nový most ponad potok Tisovník a bola tiež úplne vystavaná nová asfaltová cesta na križovatku, pretože dovtedy viedol  na križovatku len chodník.

Pri križovatke štátnej cesty si poľnohospodárske družstvo postavilo sušičku krmovín a neskôr bola postavená i benzínová čerpacia stanica. Postavil sa nový most na štátnej ceste, ktorý bol počas vojny zničený. V roku 1973 bola zrušená tunajšia jednotriedna základná škola. Deti z našej obce navštevujú ( aj v súčasnej dobe ) Základnú školu v Dolnej Strehovej. V novembri 1975 bol do užívania odovzdaný nový kultúrny dom, ktorý si v akcii "Z" za pomoci JRD vystavili obyvatelia obce. V spodnej časti kultúrneho domu sa nachádzajú kancelárske priestory, ktorý boli do roku 1994 využívané ako ambulancie lekárov, pretože dovtedy bolo v obci obvodné zdravotné stredisko. Poschodie tvorí vestibul, sála s javiskovými priestormi . V období  prvých rokov po skolaudovaní bol kultúrny dom v našej obci skutočne aj využívaný na tie účely, pre ktoré bol postavený. Okrem schôdzí sa v ňom uskutočňovali aj kultúrne podujatia: kino, vystupovali tu súbory, divadlo JGT zo Zvolena, či iné amatérske divadelné zoskupenia.

Od roku 1979, kedy bola postavená 12-bytová jednotka a kancelárske priestory so služobnými bytmi pre zamestnancov lesného závodu, sa stala naša obec aj sídlom Lesnej správy. V roku 1980 sa zregulovalo koryto potoka Tisovník, ktorý dovtedy záplavami najmä v jarných a letných mesiacoch spôsoboval veľké problémy. O 3 roky neskôr si v obci vystavala svoju prevádzku Okresná správa ciest. Od roku 1989 aj samospráva obce prešla svojim vývinom: v roku 1990 sa obec osamostatnila (zrušili sa bývalé MNV). Prvým starostom obce sa stal Ing. Ján Korbeľ, bývalý podpredseda MNV Horná Strehová.